Obraz
Kedysi dávno žil vo svojom veľkom krásnom kaštieli gróf. Roky plynuli ako voda a grófovi sa značil na chrbáte už piaty krížik. Jeho osoba, majetok a postavenie boli známe po celej krajine. Ženy a mladé grófky si získaval svojím šarmom a zdvorilým správaním, mužov ohuroval bystrým úsudkom a veselými vtipmi.
Na svoj vek vyzeral mladistvo, ba pýšil sa i tým, že sa cíti oveľa lepšie, ako keď bol ešte mladík. Jeho oválnu červenkastú tvár zdobili krátke plavé vlnité vlasy, živé hnedé oči pod svetlým obočím často žmurkali, nos na konci trošku roztiahnutý nepôsobil na prvý pohľad príjemne, no jeho nedostatky čiastočne zakryla jemná, mužovi až neprirodzená, biela hladká pleť a plné červené pery. Rukami, ktoré neboli poznačené tvrdou prácou, pohyboval uhladene ako páv chvostom. Brucho, i keď trocha vyčnievajúce, mu na štíhlosti veľmi neubralo a svieži ladný krok dokazoval grófovu dobrú kondíciu.
Príbuzných nemal, iba jednu neter Júliu. Bola mladá, krásna a prekvitala životom. Matku stratila už v detstve, jej otec ju onedlho nasledoval. Matka bola grófova sestra, no gróf by sa o malé dievča sotva mohol postarať, keď bol vždy zaneprázdnený alebo na cestách. Tak sa Júlie ujala príbuzná z otcovej strany. Nebola veľmi bohatá. No to, čo sa jej nedostalo v zlate, nosila ako poklad uložený v srdci. A keďže sama nemohla mať deti, malú päťročnú svetlovlasú Júliu s belasými žiarivými očkami a chutnučkými perami s radosťou prijala ako dar. Gróf s tým súhlasil, ale predtým ako vyslovil svoj súhlas, musela dobrá pani pristať na jeho zmluvu. Obsahom bol spis, v ktorom bolo napísané, že ak Júlia dovŕši 16 rokov, strýko si ju zoberie na dva roky do opatery. To znamenalo dobrú výchovu, tak ako sa na mladé urodzené dievča patrí, dobré vzdelanie a nakoniec aj majetkové zabezpečenie, aby sa mohla v spokojnosti vydať za nejakého dôstojného šľachtica. Žena najprv popremýšľala a potom zmluvu podpísala. Veď aj ona chcela len to najlepšie pre Júliu, no nemohla zaprieť skľúčenosť a smútok pri predstave, že ju stratí.
Dievča bezstarostne vyrastalo v zajatí sviežich kopcov, zelených lesov a lúk, voňavých obilných polí a zurčiacich potokov. Ani na um by jej neprišlo, hoci tak často premýšľala o všetkom možnom i nemožnom, že v deň jej šestnástich narodenín túto nádhernú slobodu v objatí milovanej prírody a tety opustí a stane sa zverenkyňou svojho strýka, ktorého si vôbec nepamätá.
Zatiaľ, čo si tak pekne žila svoju ničím nepošliapanú mladosť, ak vypustíme smrť jej rodičov a smútok, ktorý sa jej v pochmúrnych dňoch občas zjavil na tvári, jej strýko si výstredne užíval vo svojom kaštieli. Jeho sídlo ležalo ďaleko od sedliackych chalúp uprostred zeleného parku. Kaštieľ bol zo všetkých strán ohradený hrubým múrom z kameňa. Do parku sa vstupovalo cez ťažkú železnú bránu, výrazne zdobenú kvetovými motívmi, pri ktorých mŕtva hmota železa zrazu nadobudla dynamickosť a pohyb. Pre grófa ju vyrobili najlepší kováči. Od brány viedla široká, štrkom vysypaná cesta, z každej strany lemovaná radom vznešených zelených brestov. Tie akoby vytvárali nad cestou akúsi živú klenbu takmer až po vchod do kaštieľa. Na konci cesty stála fontána z bieleho mramoru. Tvoril ju kruhový bazénik. Z jeho stredu vystupoval biely mramorový stĺp a na ňom päť roztvorených lupienkov, z ktorých stekala voda. Vchod do kaštieľa ozdobovali z obidvoch strán štyri vysoké stĺpy podopierajúce terasu, ktorá zaberala celé predné priečelie kaštieľa.
Vstupné dvere z tvrdého dubového dreva raz za mesiac prepúšťali dnu namaľované a navoňané dámy s nazberkanými rukávmi, volánikmi, flitrami, drahými šperkami a pánov v uhladených oblekoch rôznych farieb.
Nespomenuli sme, čo návštevníkov pri vstupe do kaštieľa asi najviac ohromilo, alebo skôr vydesilo. Bol to pohľad na ohyzdne roztvorené papule dvoch brondzových hláv, akýchsi nemých strážcov tohto sídla. Podobali sa skôr na čosi zvieracie ako na človeka. Z papúľ vyčnievali dva očné zuby, oči z modrého kameňa chladne žiarili a hrozný úškľab ich tvárí by odpudil aj najzarytejšieho lotra, ak by sa chystal vlámať dnu.
Gróf z pocitu osamelosti, ale najmä z pôžitkárstva a pýchy na svoje vznešené sídlo, usporadúval každý piatok v mesiaci po celý rok bály. Aby mal čím zaujať, pretože bol nielen bohatý, ale i originálny, každý bál sa tvoril vždy na nejakú tému. Raz to bol prírodný karneval, inokedy hra na starovekých Rimanov, alebo na gréckych bohov. Samozrejme, že Dia vždy hral gróf. Azda aj preto jeho sídlo priťahovalo toľkých vznešených a bohatých hostí.
Pri všetkom tom falošnom šťastí, si gróf ani nestihol uvedomiť, že pod tou sladkou a na pohľad príjemnou dužinou sa okolo jadra ovíja klzký červ a znútra ju postupne hltavo požiera. A čím bolo tých zábav viac, tým mal červ väčšiu chuť. Stačilo by len málo na jeho záhubu. Veď koľko hladných krkov žilo na okolí! Koľko ľudí ťažko pracovalo na poli za kus chleba.
Večer, čo večer si gróf pred spaním opakoval svoj pravidelný rituál. Stal si na koniec svojej širokej dubovej postele a chvíľu sa nadchýnal obrazom zaveseným priamo nad ňou. Stvárňoval portrét krásnej ženy s bielou pleťou, jemnými črtami tváre, ružovými perami a čiernymi havraními vlasmi. Tmavé oči hľadeli na neho pokojne, no kdesi zvnútra, až z duše sa zračila bolesť. Nebola to bolesť vášnivá, prudká, ale pokojná, akoby zmierená s neľahkým osudom. Gróf túto ženu veľmi ľúbil. Nemohla mu dať potomkov, pretože zomrela krátko po svadbe. Od tých čias gróf stále uprene hľadel na jej tvár. Dúfal, že tie pery, ktoré kedysi bozkával, tie líca, ktoré kedysi horeli červeňou, keď sa ich dotýkal, tie voňavé vlasy ožijú, farby dostanú dušu a začnú sa prebúdzať.
Spočiatku si myslel, že je šialencom, ktorý v pomätenosti túži po neživom starom obraze. Možno by ho jeho spomienky a túžby aj zabili. No jednej noci sa mu prisnil sen, v ktorom mu Mária povedala, aby už prestal smútiť, prelievať zbytočné slzy, lebo to mu ju neprivedie späť. Tam hore sa má dobre a nechce, aby sa gróf trápil. Odvtedy na jeho oči zaľahla jemná hmla zabraňujúca akémukoľvek búrlivému vzplanutiu spomienok.
Keď skončil s dívaním sa na obraz svojej mladej ženy, podišiel k nemu a pomaly ho zložil na mäkké vankúše. Otvoril trezor, v ktorom boli uložené drahé mince, šperky a iné cennosti. Po pravidelnej kontrole trezoru opäť zavesil obraz na svoje miesto. Potom sa všuchol do hebkých perín, aby spal spánkom dieťaťa, ktorému nič na svete nehrozí.
Pokračovanie nabudúce...
Komentáre