girishka

Pokračovanie...

Aj Júlia si všimla strýkovu utrápenú tvár. Nevedela, ako ho utešiť. Cez deň ho takmer nevidela. Stretla sa s ním iba na obede. Mesiac po Júliinom príchode do kaštieľa, gróf  opäť usporiadal ples. Ako zvyčajne na nejakú tému. Pozvaní hostia mali prísť preoblečení za rozprávkové bytosti – kráľov, princezny, víly, škriatkov, či ježibaby. Pre Júliu bolo ozajstným potešením zúčastniť sa na jej prvom plese, a nie obyčajnom, ale rozprávkovom, ktorý pán gróf usporiadal práve na neterinu počesť. Hoci jej to priamo nepovedal, v duchu si želal, aby sa Júlia na plese zoznámila s nejakým bohatým a šikovným mladým mužom. Keďže ešte stále nezabudol na tajomnú návštevu spred mesiaca, hoci dúfal, že to bol len hrozný sen, ktorý možno spôsobili výčitky svedomia, pripravil sa na to, že časť majetku dá neteri, aby ho ďalej spravovala. Veril, že je šikovná, bystrá a v budúcnosti sa dokáže o časť jeho majetku dobre postarať.

Vonku fúkal studený jesenný vietor. Hviezdy spod naviatych tmavých mrakov miestami slabo blikotali, ako dohárajúce plamienky zahaľuje hmla rýchlo ubiehajúceho času. Chladnú kamennú podlahu zdobil biely mramor a zo stropu – strechy visel honosný ligotavý luster. Predné veľké okná v sále boli zakryté tmavomodrým závesom, ktorý sa v nápore prúdiaceho vzduchu mierne dvíhal a vlnil. Hostí pri dverách vítal dvorný sluha s ľahostajným výrazom na tvári, akoby všetka tá nádhera, lesk a štipľavá extravagantnosť na neho vôbec nezapôsobili. Ani len obrvou nepohol. Júlia mala na sebe strieborné šaty, ktoré odhaľovali jej štíhly krk a oválne plecia. Na jemných rukách mala natiahnuté hodvábne rukávy bielej farby. Nadýchaná sukňa sa na úzkom drieku pekne vynímala. Zopár plavých pramienkov voľne padajúcich na tvár ju robilo ešte krajšou. Podľa strýkovho nápadu stvárňovala mesačnú princeznú. A on sám sa obliekol do zlatých šiat, na hlavu si pripevnil slnečnú korunu  a pleť si potrel zlatým práškom.

Keď ako posledný vstúpil medzi usadených hostí, držiac vedľa seba svoju neter, v sále zašumelo a všetky pohľady sa  upierali len na nich. Mládenci nemohli oči odtrhnúť od krásnej Júlie a dámy, ale i páni boli unesení grófovým slnečným kostýmom. Pred začiatkom hostiny stojaci gróf predstavil hosťom svoju neter. Júlia ani nevnímala jeho slová. Bola unesená z nádhernej výzdoby a množstva ľudí. Milo sa usmievala a očami priam vpíjala všetky farby v miestnosti. Až po večeri začal hrať orchester sladké melódie. Páni zdvorilo vyprevádzali dámy na parket. Muž preoblečený za kocúra, tancoval s princeznou Šeherezádou alebo mlynár so škaredou strigou. Prvý tanec venovala Júlia svojmu strýkovi. Neskôr sa na chvíľu vzdialila a zamierila zo sály dnu do prázdnej, len slabým svetlom z niekoľkých horiacich sviec v kútoch, osvetlenej haly. Oprela sa o stenu, zatvorila oči, aby skutočne uverila, že to všetko nie je len sen. Vytrhnutá ako kvetina zo zelených lúk a domova a vsadená do ligotajúcej sa krištáľovej vázy. Tak veľmi si priala prítomnosť jedinej osoby na svete, ktorú ľúbila najviac zo všetkých. Až ju pichlo pri srdci.

Vtom sa blízko nej ozval mužský hlas. Ihneď ju vytrhol z nostalgických úvah. Otvorila oči. Vedľa nej stál celý v čiernom odetý mladík. Tvár mu zahaľovala čierna maska, z ktorej vykúkali len prenikavé tmavé oči. Hlavu kryl tmavý široký klobúk lemovaný červenou stuhou. Telo zahaľoval dlhý čierny plášť. „Prečo sa Júlia, taká pôvabná mladá dáma, najkrajšia spomedzi všetkých dám na plese, skrýva pred mojím pohľadom a netancuje? Azda neviete, že ste stredobodom večierka.“ Mladík sa jemne pousmial. „Ďakujem vám za vaše pekné slová, no prv ako vám odpoviem, chcela by som vedieť aj vaše meno. Veď vy moje už poznáte.“ Muž si odkašľal, rukou si zakryl ústa, potom sa narovnal a povedal: „Volám sa Sabek. „Júlia naňho prekvapene pozrela. „Aké zvláštne meno. Určite je to po nejakom vašom predkovi.“ Muž mlčky prikývol. „Viete, prišla som si tu trochu si usporiadať myšlienky. Prvý raz v živote som obklopená toľkou nádherou a prepychom. Chvíľami sa mi zdalo, že sa mi z toho všetkého lesku zakrúti hlava a ja sa zrútim na zem ako kus polena. Preto som radšej tu, v prítmí horiacich sviec.“ Mladík sa k nej nahol a zašepkal: „Môžem byť na chvíľu vaším záchrancom a poprosiť vás o tanec?“  „Samozrejme.“ Júlia sa usmiala sa a chytila ho za ruku. Tancoval ladne a s istotou. Ľavou rukou ju pevne držal okolo drieku, kým v pravej sa mu mierne chvela jej štíhla rúčka. „Kde ste sa naučili tak dobre tancovať?“

„Nikde. Mám rád hudbu a tá vie s človekom naozaj robiť divy.“

„V tom kostýme vyzeráte záhadne. Mohla by som uvidieť vašu tvár?“

„Mojím cieľom bolo vyzerať záhadne. Vari vám pohľad mojich očí nestačí?“

„Dobre už nebudem zvedavá. Hádam neskôr mi dovolíte stiahnuť vašu masku.“

Júliu neznámy mladík skutočne očaril. Srdce jej bilo ako zvon. V nemom pokušení načiahla k jeho tvári ruku. On ju v pravej chvíli zadržal a usmial sa. „Mladá dáma mi iste prepáči, ale masku si tento večer nezložím. Musia vám stačiť len moje oči.“ Zahanbila sa, pozrela naňho nežnými belasými očami prosiacimi o odpustenie. V tej chvíli sa musel jej partner vzdialiť, aby prepustil svoje miesto inému tanečníkovi.

Kým Júlia tancovala so šašom, neznámy zrakom hľadal grófa. Zazrel ho v jednom kúte terasy samého, ako pofajčieva a vpadnutými sklennými očami hľadí na zabávajúcich sa hostí v smiešnych maskách a kostýmoch. Keď zazrel muža v čiernom, ako sa blíži k nemu, trochu sa zatriasol, pretrel si dlaňou čelo, no potom sa pokojnejšie, no najmä pozornejšie na neho zadíval. Mladík si pokojne sadol vedľa neho. „Nádherný karneval. Musím uznať, že nápad  s tými kostýmami bol veľmi originálny. O to viac ma vaša slávnosť očarila, že som tu po prvý raz.“ Grófovi sa zazdalo, že ten hlas odkiaľsi pozná, ale nemohol si spomenúť. „Váš obdiv ma naozaj teší. Som veľmi rád, že viete oceniť moju originálnosť. No ako sa na vás pozerám, vybrali ste si skutočne dobrý kostým. Koho tým chcete napodobniť?“ Muž preložil pravú nohu cez ľavú, akoby chcel získať čas na rozmyslenie. „Ak mám povedať pravdu, vždy ma fascinovali záporné postavy. Dobré sa mi zdali až priveľmi dobré. V zlých som mohol okrem zla nájsť aj kúsok dobra a to hľadanie sa mi nezdalo vôbec zbytočné, no ani nudné. Keď som chcel napríklad v šípkovej Ruženke nájsť aspoň trošku márnomyseľnosti alebo zloby, nemohol som, jednoducho pre mňa bola až príliš krásna a dobrá. Podľa mňa je zbytočné, ak sa chce človek hrať na dobrého, ušľachtilého. Do neba mu tá jeho hra nepomôže. Oveľa viac si vážim tých, ktorí v živote hocičo povystrájali, zbíjali, kradli, alebo ešte horšie veci napáchali, ale v pravej chvíli sa vedeli spamätať a zahubiť v sebe červa zloby. Svojím kostýmom sa možno hrám na zlého, no chcem byť tajomný. To by vám ako vysvetlenie malo stačiť.“ Muž sa oprel a čakal, čo mu gróf odpovie. „Zaujímavé tvrdenie. Avšak rozprávky sú na to, aby v nich dobro zvíťazilo nad zlom. To je v nich podstatné. Priznám sa, že som nikdy nerozmýšľal nad tým, či aj tá zlostná striga alebo hrubá macocha môže mať v sebe aj kúsok dobra.“ Gróf si potiahol z fajky a vydýchol kúdol dymu pred seba, pričom pozoroval aké tvary a obmeny nadobúda.

Muž pokračoval: „Dobrí sú odmenení a zlí potrestaní. Taký je náš život. Podobá sa rozprávke, hoci líši sa od nej iba v tom, že zlo a dobro na prvý pohľad nie je rozoznateľné. Zlý človek si vždy nenasadí masku diabla. Zmietol by tým nielen seba, ale najmä iných. Možno by ho to prinútilo zmeniť sa k lepšiemu, ale jednostaj by mu v tom niečo prekážalo.“ Jeho hlas znel pevne a záverečné slová na mlčiaceho grófa dosť zapôsobili, lebo v okamihu vstal s ospravedlnením, že mu je nevoľno od toľkého fajčenia a odišiel preč. Muž v čiernom sa zasmial a nenápadne ho sledoval až do jeho izby. Videl, ako gróf zastal pred obrazom svojej ženy, potom v návale vzrušenia vyskočil na posteľ a chcel ho zo steny zhodiť. Ale zabránil mu v tom hlas prichádzajúci od dvier. „Nerob to!“

Prekvapený gróf sa otočil a zbadal svojho nedávneho prísediaceho. „Čo tu robíte? Ako ste sa sem opovážili prísť?“ Vyjachtal. Neznámy sa rozosmial, vošiel dnu a zatvoril dvere. Gróf sedel na posteli a kývajúc prstom naňho ukazoval: „Ja ...ja ...ja..ja vás poznám. Tak to predsa nebol sen. Opäť ste prišli. Dám vám hocičo, len ma už neprenasledujte!“ Zalomil prosiaco rukami. 4iastočky zlatého prášku mu padali z tváre na pokrývku, jeho tvár obelela a z očí sa mu zračil strach. „Prišiel som ti oznámiť, že onedlho zomrieš. Je mi to ľúto, naozaj, najmä tvojej netere, bude sa chvíľu trápiť, no jej bolesť sa časom bude zmierňovať, až napokon vymizne.“ Na grófa prichádzali mdloby. Už – už cítil, že stratí zem pod nohami. Muž stále neprestal hovoriť. „Smrť ťa môže zastihnúť kdekoľvek, môžeš spadnúť z koňa, zasiahne ťa blesk, zješ otrávené jedlo alebo ťa niekde na ceste napadne zlodej a zabije ťa. Ha – ha – ha!“ Gróf vykríkol: „Prečo mi to rozprávaš? Ja sa aj tak smrti nebojím. Ani teba a tvojho čierneho prízraku!“ V grófovi akoby sa nabrala za ten okamih stratená odvaha, ale iba on vedel, že slová sú pravým opakom toho, čo vnútri skutočne cítil.“ „Možno sa nebojíš smrti. Bojíš sa, čo bude po nej. Myslíš si, že tvoje telo zhnije v hrobe a duša, tá sa rozplynie ako kúsok obláčika. Ha!“ Gróf sa roztriasol ešte viac, pritiahol si zlatý šál k brade a civel na muža ako si z tváre pomaly sníma masku. „Ty...ty si smrtka. Smrť si prišla po mňa. Choď preč. Odíď!“ Smrť sa k nemu pomaly približovala. „Nie!“ Gróf rozhadzoval rukami.

Nabudúce posledná časť príbehu...