girishka

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Obraz 4

 

Posledná časť (Obraz)...

„Strýko! Strýko! Preber sa. Čo sa ti stalo?“ Júlia stála pri grófovej posteli a držala ho za ľadovú dlaň. Čelo mal vlhké od potu, pery sinavé a dych mu chrapľavo vyrážal z pľúc. „Zavoláme doktora. Určite si chorý. Už včera na plese si sa necítil najlepšie. Celú noc si blúznil a kričal zo sna.“ „Naozaj to bol len sen.“ Vzdychol si gróf. Nežne sa pozrel na svoju neter. „O mňa sa nemusíš strachovať. Cítim sa dobre. Nič vážne mi nie je. Zlé sny môžu občas strašiť hocikoho, ver mi. Aby som ti urobil radosť, dnes ostanem ležať v posteli. Prineste mi len pohár vody, prosím. Alebo mi radšej nalejte pálenky.“ „Dobre strýko. Len si oddýchni a lež.“ Gróf sa jemne zamrvil na posteli. „Dobre, dnes ostanem ležať. Od tvojich učiteľov som počul len samé chvály. Vraj výborne jazdíš na koni. Aj tanečné kroky sa rýchlo učíš. Na budúcom plese určite zažiariš. Nabudúce ťa predstavím  niektorým mladíkom.“ „Mladíkom?“ Júlia vytušila strýkove plány. Vydávať sa ešte nechcela. Chcela sa vrátiť k mame, k svojim priateľom a byť šťastná. Medzi nimi. Doma, tam kde vyrastala. Vzdelanie, ladné správanie, tanec, šaty, všetko, čo jej gróf ponúkal sa jej síce páčilo, ale nemohla by takýmto spôsobom žiť natrvalo. Nechcela tu ostať. Gróf zbadal jej zachmúrenú tvár. Opýtal sa, čo ju trápi. „Viete, ja sa ešte nechcem vydávať.“ „Veď nemusíš, dieťa moje!“ Zasmial sa. „Zoznámenie s niektorými bohatými ľuďmi ti neublíži. Porozprávate sa, zabavíte, budeš šťastná. Uvidíš.“

Keď Júlia odišla, gróf rýchlo vyskočil na posteľ, ani len na obraz svojej ženy nepozrel, len ho jemne zložil na vankúše, otvoril svoj trezor, schmatol do rúk  vzácne šperky a peniaze, hladil ich prstami a pritom hovoril:  „Smrť mi vás neukradne. Zobrala mi Máriu, no vás nie. Ste to jediné, čo mi po nej ostalo. Tie zlé sny boli len smiešnym preludom mojej fantázie. Však ja ešte len budem štedrý a ako! Všetci uvidia moje dobré skutky. Takého človeka nevideli a ani v tomto kraji vidieť nebudú. Veď za koho peniaze usporadúvam plesy, hostím a zabávam ľudí v tomto kraji, aby im tu na tomto svete bolo veselšie? Za to by som mal byť odmenený. No je pravda, že si musím dávať lepší pozor na zdravie. Som čoraz unavenejší a potom z toho blúznim.“ Postupne, tak ako veci vyložil, tak ich začal ukladať. Nežne a opatrne. Potom trezor zatvoril. V okamihu, keď obraz narovnal, zdalo sa mu, že oči jeho ženy sa pohli a ústa akoby zašepkali: „Zabudni na seba, muž môj.“ Gróf pokrútil hlavou, i keď vnútri ho pichlo pri srdci. Radšej si ľahol do postele a zaspal. Spal spánkom pokojným, akým už dlho nespal. Ktovie k akým výšinám blúdila jeho duša.

Vonku bolo krásne slnečno. Júlia pod dozorom svojho učiteľa jazdila na koni. Starosti o strýka jej už z hlavy nenápadne odvial jemný vánok. Myšlienky jednostaj blúdili k neznámemu mužovi, s ktorým sa stretla na predošlom bále. „Ktovie, či ho nabudúce uvidím. Chcela by som sa s ním opäť stretnúť a dozvedieť sa o ňom viac.“

Večer si zasadla k stolu, aby napísala mame list. Zmienila sa aj o strýkových nočných blúzneniach. Až teraz si spomenula, že ho od rána nevidela. Zbehla do jedálne, či tam nebude večerať, no nikto tam nebol. Rozhodla sa, že pôjde do jeho izby a opýta sa, či bude večerať. Ako vystupovala hore po schodoch, zazdalo sa jej, akoby ju niekto ľadovou dlaňou pohladil po tvári. Zastala a poobzerala sa. Pretrela si čelo. Na poslednom schode sa potkla. Musela sa zachytiť zábradlia, aby nespadla. Zrýchlila krok. Pred dverami strýkovej izby zastala, nadýchla sa a jemne zaklopala. Zvnútra nepočula žiaden zvuk. Ešte raz: klop – klop! Oprela ucho o dvere. Keď sa ani teraz nikto neozval, potichu otvorila dvere. Nazrela dnu a od zdesenia takmer vykríkla. Zmeravená tam stála ako z kameňa. Pred ňou na posteli ležal gróf. Zakrvavená mŕtvolná tvár sa dívala na strop. Ale, čo bolo pre Júliu najhroznejšie, strýkova hlava vytŕčala spod prederaveného plátna – obrazu jeho ženy. Ťažký drevený rám mu pri dopade rozmliaždil hrudník. Na stene ostali len železné dvierka trezoru a diera po klinci.

 Júlia rýchlo vybehla z dvier, oprela sa o stenu a plakala. Bála sa ísť k strýkovej posteli. Slúžka, ktorá sa vyšla pozrieť hore, nebyť pomoci ďalšieho sluhu, by určite odpadla, ale namiesto prelievania sĺz sa hlučne rozosmiala. Jej smiech sa odrážal od všetkých kútov kaštieľa a možnože zobudil aj mŕtvych, no grófovi v tej chvíli nepomohol. Júlii trhal srdce. Bolo v ňom čosi divé, zmätené a prekliate. Akoby vravel: „Teraz máš to, po čom si najviac túžil!“

 Otrasená Júliina duša sa cítila  bezpečne len v náručí svojej mamy. Blízkosť drahej osoby ju napĺňala pokojom, ktorý by nikdy nevymenila za žiadne peniaze, majetok ani postavenie. Konečne bola doma, tam kde naozaj patrila a nemusela sa hrať na utešené princezné.

Strýkova smrť bola záhadná. Júlia sa už do kaštieľa nevrátila, no podľa grófovho závetu zdedila polovicu jeho majetku. Kde sa podela druhá polovica, nik nevedel.

Práve vychádzala z domu, keď pri plote zbadala stáť cudzieho muža. Svoje zamúčené dlane si vytierala do zástery a žmúrila naň. Vysoký, čierne vlasy, prenikavé oči. Podišla k nemu. Úctivo sa pozdravil a oznámil jej, že sa stáva správcom starého kaštieľa, ale potrebuje na to jej súhlas a podpis. Ukázal potrebné dokumenty, aby nemala podozrenie, že je nejaký podvodník. Jeho hlas bol Júlii známy, no nemohla si spomenúť, kde ho už počula. Ochotne s jeho návrhom súhlasila, no skôr ako mal odísť sa ho musela opýtať: „Nestretli sme sa už niekedy? Možno si vás s niekým mýlim a preto chcem poznať vašu odpoveď.“ „Sklamem vás. Myslím, že nie. No bude mojím potešením, ako nového správcu vášho kaštieľa, pozvať vás niekedy zajazdiť si. A budem rád, keď budete súhlasiť.“ Pozrel jej uprene do očí. „Je mi potešením.“ Usmiala sa. „Ja dúfam, že to bude, čo najskôr. Dovidenia a pekný deň.“ Rozlúčil sa širokým úsmevom a rezko vyskočil na koňa. Júlia ho sledovala dovtedy, kým ho nezahalil kúdol prachu. Na perách jej stále poihrával ľahký úsmev, aj tichá túžba, ktorá sa jej v tej chvíli vydrala zo srdca.

Vedela, že teraz už nič nemôže stratiť, pretože všetko má ukryté tam – kdesi vnútri, bohatstvo, ktoré vlastní len ona a ktoré čaká len na to, aby sa zalesklo v tom správnom čase. Presne tak, ako žiarili na slnku jej oči, presne tak ako sa jej leskli slzy na líci, keď sa  opäť objala s mamou.

 

 


Vymýšľaniny | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014